Toto je zelená...

Toto je zelená. Toto je modrá... Odmalička ma učili. Vnímam modrú, zelenú a všelijakú inú farbičku. Teraz som už veľký a viem že zelená je zelená a modrá je modrá. Pozerám sa na farbičky a vidím. Že zelená možno nieje zelená ale modrá. A naopak. Vidím tú farbu. Vidím ju ako všetci iní. Vidím ju ako všetci iní? Čo keď práve modrú vidím ako zelenú a zelenú ako modrú? Je možnosť to zistiť? Pretože až ja vidím zelenú modrú a odmalička mi vraveli že modrá je zelená, práve teraz hovorím zelenej modrá a modrej zelená. To najlepšie teraz len príde. Tých farieb je viac. V záchvate paniky z modro zelenej farby možno smácham niečo čo je veľmi zlé dobré. Je to možné ak je zelená modrá. „Popíš mi modrú“, znejú slová. Modrá je ako obloha. A aká je obloha? Ako vysvetlíš modrú slepému? Má zmysel rozlišovať farby keď sú aj tak na nič? Keď ja môžem vidieť zelenú a ty modrú a pritom môžem vidieť práve modrú a ty zelenú. Aké právo má sudca povedať spáchal si zločin keď práve „zločinec“ vie že spáchal dobročin? Čo je normálne v tomto svete? Prečo práve robiť to čo niekto povedal, napísal a nie to čo káže príroda, ako to robí každý iný tvor je normálne? Nenormálny ľudia zatvárajú normálnych do bláznincov, až modrá je zelená. Farieb je mnoho. Nemôžeš povedať že túto vidí každý tak isto. Aj keď ju vidí inak, odmalička mu vravia že je modrá. Vie. Ale čo keď zabudne? Ľudia zabúdajú, to sa stáva. Zabudne a vidí ju zeleno. Je blázon že vidí farbu ako ju vidí? V zeleno modrom svete áno. Ľudia majú tendenciu k sebadeštrukcii. Zabúdajú na pudy, tie ktoré vždy viedli k sebazáchove, nerozmýšľajú. Bez predátora a vodcu, je prirodzeným výberom nie kondícia a rozumové schopnosti lež schopnosť rozmnožovať sa. Nižšie formy života sa vždy rozmnožovali rýchlejšie. Gratulujem, vyhral si konkurz na idiota. Každý. Až nerozmýšľaš, nad ničím, nič ťa nebaví, dostaneš aj ocenenie, výberový. Robí to čo iný, myslí len toľko a na to, aby myslieť nemusel. Ľudia pod týmto trendom likvidujú tých čo ešte radi rozmýšľajú. Rozmýšľaj a pomožeš nielen sebe. No ostatní ťa zmagoria až sa ti nebude chcieť ani rozmýšľať ako nerozmýšľať. Modrá je modrá ale to ťa netrápi. Nedokážeš si vysvetliť čo tým myslím, nadávaš, pľuješ. Čo za kokotinu je to že zelená je modrá? Nemá zmysel to čítať...a práve si sa pripravil o život. Keď sa snažíš vziať si život žiletkou, si blázon a ideš do ústavu. Pre takých ako ty. Čo prišli na to že zelená vlastne nemusí byť zelená a možno je vlastne modrá, možno aj červená. A možno je plný tupých ľudí, čo sú lenivý myslieť natoľko že ich to bolí a život im je utrpením. Poviem to každému, spravím kravinu a ľutujte ma všetci, veď som normálny. Ako každý iný. Slepý vie že existujú farby nejaké, ale riadi sa iným. Veď ani nie sú v podstate dôležité. A môže mu hovoriť kto chce že má v ruke modrú farbičku, nieje to dôležité. Aj keď si to iný myslia. Preto sa pýtam, prečo súdime ľudí čo si myslia niečo iné ako my? Zamyslieť sa. Je to čo môže každý, či čierny či biely a zo sračiek sa dostať dá vždy. Nevieš? Pochovaný buď rýľom. Tak je to odjakživa, príroda tupcov rada nemá, ja dúfam že to až také nákazlivé nieje, a že na hlúposť sa zasa začne umierať. Krásny to svet z ktorého sa prebudiť viac nechcem... Modrá je modrá a zelená je zelená. Len, pre koho a dokedy? =)

Celý mokrý

dopotený sa prebúdzam zo sna v ktorom len padám a padám z veľmi vysokej veže. Je to ten hnusný sen, kde padáte deväťstodeväťdesiatdeväť poschodí voľným pádom. Fuj. Idem doplniť čajom tekutiny a líham si do postele, zajtra vstávam do školy. Myšlienkami som niekde na pustom ostrove v Tahiti alebo na Hawaji. Slnko páli na holý chrbát, prechádzam sa po rozpálenom piesku. Šortky vejú v teplom vánku a dredy lietajú sem a tam. Slaný vzduch chutí na jazyku a šum oceánu hrá krásnu uspávanku. Oblak ale zakryje slnko a vietor sa zmení na dážď, ktorý hneď silnie. Chladný, silný, hnevajúci sa dážď. Piesok zrazu stvrdne a ja som zase na tej veži. Je to kostolná veža s dlhou tyčou. Zaujímavé, má aj výťah . Stojím na nej ako hromozvod, dážď bičuje chrbát aj tvár. Premočené polonahé telo bezvládne stojí na jednej nohe a oddáva sa napospas vetru. Cez zatvorené oči ma to kľudne zhodí z tej veže a zase padám. V pohode sa aj prefackám a viem že to je sen. No neviem sa zbaviť toho pocitu. Že už idem zomrieť. Že sa to už blíži. Fuj, ťažko zviera moje srdce ktoré aj keď chce pumpovať, nemôže. Sťaby pumpovalo olovo. Vietor bičuje dredy o tvár a veje cez každý záhyb tela. Necítim ho je to len sen. Rátam poschodia, mám na ruke zrazu hodinky. Ako v reklame na Axe Click, lenže nepripočítavajú, lež odčítavajú. Klik, klik, 11, 10...klik. Cez oblaky nebolo nič vidieť no teraz už jasne vidím zem. Zubatá sa tam na mňa škerí štrbavým úsmevom. Zámocká dlažba mi vytvorí na tvári peknú ritinu, smejem sa s úškľabom, aj keď mi zviera srdce čoraz viac. Prichádza okamih, posledné poschodie, tesne pred nárazom. Najťažšia chvíľa, trvajúca storočie, hnusný pocit sa už, už končí a ja sa prebúdzam zo sna. Skoro. No dnes sa divadlo nekoná, a ja padám na zem. Au, pichne ma v hlave a v hrudi. Niečo nesedí, vo sne necítiť bolesť, ani netečie krv. Mám krvi plné ruky, uši aj nos. Červená ako býkovi sa pred očami mihá a ja padám na zem. Ten plynulý prechod červenej do čiernej. Čiernej, že sa viac ani čierna nedá. Noc je pri nej ako zinková bieloba. Primalex Plus. Čierna ako vrece, ktoré dnes ponad mňa zatiahnu zipsom.



Copyright© Stanke 2008
Voľby |