Napíšem

Sedím si pri okne,
a rozum píše.

Vôkol padá sneh,
čo bežný človek nevidí,
to nadiktované klišé,
čo aj druhemu závidí.

V škole som si čítal báseň.
Kurník, prečo iný ju nevidí.

Čítame ju nahlas, spolu,
báseň čo niekto napísal,
raz keď si ako ja,
sadol k stolu.

A vtedy dumal ako ja,
keď mu došli slová,
aj keď myšlienok mal,
plnú hlavu, nevedel,
ako ich v báseň schovať.

A možno sedel ako ja,
a stačilo mu že sedí,
tak proste dačo načmára,
nech nejaký básňofil,
sa do nej ponára.

Nakresli mi ovečku,
znel nesmelý jeho hlások.

Tu stop.

A teraz myslime spolu.

Bol raz jeden umelec,
čo dal ľuďom krabicu.
a každý v nej videl,
tú svoju opicu,
a páčila sa každému.

Sedím pri okne,
A už nepíšem.

Tu máš svoju krabicu.

Bar

Pozerám cez biely kúdoľ,
tušé klišé báseň píše,
v spomienkach si pod nos húdol,
hlava sa mu zakolíše.

Pozerám na akvarely,
v ušiach ticho krásny zvuk,
z pián hudba ku mne mieri,
prehluší ten tichý hluk.

Básnik veľmi nemal chuť,
načrtnúť chcel prostou rečou,
to čo maliar nechal čuť.

Rytina na tvári mizne,
v tónoch krásnej fantázie,
vyslobodí z ľudskej trýzne.

Strašiak z maku

Hľadám moment.
Krásny, v básni...

Hľadám čaro, to sa stáva,
v hlave sa ti odohráva,
a znova zaniká...

Krásny moment,
zmyslom žitia,
pre tú chvíľu dušu dám,
z hĺbky srdca,
pánom bytia,
hľadaním ju pochovám.

Pri tej chvíli krátim čas,
v chodbách krivých,
mojej mysle,
túlam sa ja opäť zas...

Ráznym tempom
šliapem chodník,
už ju skoro v ruke mám,
no jak sviňa,
položí ma,
a uteká kdesi v diaľ.

Sedím v parku,
pri lavičke,
pod klobúkom,
na hlavičke,
kúsok masla opät mám.

Krásna scéna,
neserie ma,
niekde v paži ja ju mám,
len tak bokom,
uchom vnímam,
smiech z úst veľkých dokorán.

Ako stĺpček,
sedím starček,
deti, kvety miznú v diaľ,
mne je krásne,
tým to hasne,
to zlé strkám opodiaľ.

V maľovanom nočnom saku,
trčím ako strašiak z maku.

Moje písmo sväté

Čítam si riadky pamäti,
čo písal život rukou žiaľ,
čítam tie riadky, spamäti,
a hľadím pritom dávno v diaľ.

Čítam tie riadky pomaly,
keď času nieje vôbec nazvyš,
aby sa mi znova dostali,
do časov keď ho tak márniš.

Do časov, keď teraz vravíš si,
mohol som spraviť, povedať,
a nejeden sen zrazu splníš si,
no do snov musíš ho odovzdať.

V kine sa potom chytáš za hlavu,
film menom Život Tvoj sa dáva,
prečo ja nespravil som si námahu,
a Šanca Životná ti z plátna máva.

Iný deň zase v divadle hľadíš,
čiernobiely ľud si vôkol sadá,
si vzpriamený, aj keď kľačíš,
prach zabudnutia na teba padá.

Čítam tie riadky nahlas,
nech tú spoveď počujú.
Nech sa aj smejú nahlas,
nech trápenie moje vyzujú..

Píšem tie riadky, takto:
Oddnes chutí mi tráva,
oddnes šťastie mi máva,
nenosí cigarety, krava,
z čaju napiť mi dáva,
a chutí mi aj šťava.
Tá čo život nám dáva.

Nie dlhšia ako to vyriekneš,
lžou sa to zase stáva,
a všetky spomienky pre teba,
sú zas len poľná tráva.

Píšem tie riadky, asi pri hudbe,
keď nestačí mi jeden svet,
vo víre emócií myslieť zabudne,
píšem ich na lupeň, kvet.

Teraz už o život nejde,
tie krásne chvíľe si ja cením,
keď zlá chvíľa zas prejde,
do krásy spomienok sa zverím.

Už nečítaš tie riadky ako si,
ich zvykol čítať tam,
kde mysľou v hlave blúdil si,
na svete nemal si chrám.

Iný zmysel slovo dáva,
a spomienka čo na teba máva,
sa s šťastím tvojim hráva,
srdcom, ani žeravá láva.

Poprosím ešte jeden requiem,
za sen čo každý môže snívať,
sen nemá ťa trápiť, už to viem,
sen v šťastí tvojom má bývať.

A keď už slzy minú sa,
od toľkého tepla v srdci,
v duši môžu zas zahrať sa,
a vyť ani diví vlci...

Spovedná

Byť v človeku
čo diaľ ho zdiera,
vnútri diera,
v mysli zviera.

Krása v oku
tŕň v kroku,
pokroku mu
marí diaľ.

V očiach žiaľ
na perách spev,
vraví slová
nežnúc hnev.

Slová v nádej
vidieť apsoň raz,
no v srdci hnev,
smútok, mráz.

Vraví slovo prázdne
v opak dúfajúc,
voda riekou plynúc,
keď nádej zhasne.

Mlyny krútiť prestanú,
tú nádej, dôvod ich.
Keď stratíš nádej,
skús, zavrieť okná ich.

Oči ako zrkadlo,
vidíš ma v nich.
A ak už nie,
len to zrkadlo ti ostane.

Keď človekom sú
krehké nádeje väznené,
ber na pamäť, slová sú prach,
a človek vraví ich, bezcenné.

Prach si a v prach
sa obrátiš, to samé.
Keď bludné myšlienky trýznia ťa,
len nádej rozfúka ich z tvojej dlane.

Na chlieb

Ďaleko pred drevenými bránami,
kde pracovitý ľud hľadí v diaľ,
prichádza kočiar soľou plnený,
jak rozkázal náš mocný kráľ.

Cez bránu šašo smeje sa,
do kočiara rozbitého nazerá,
cez bránu kone derú sa,
včul soľ ako zlato vyzerá.

Miestny blázon sedí pri strome,
sám v rukách lutnu zviera,
nemá ani na špinu pri dome,
pri živote drží ho viera.

Melódiu v hlave píše si,
a potom pre ľudí hráva,
občas tvrdá kôrka z chleba,
a občas iba poľná tráva.

Vo veľkom koči zlato nesie si,
tam v iný svet je čo on si sníva,
kde kráľ jeho šaty nosí si,
a celé kura na obed máva.

Chudučký koník pred kočom,
kráľovské zlato on ťahá,
v kostole hlasné chorály,
ľud spieva keď nádej hľadá.

Pomaly popri drevenej,
staručkej šibenici preklusá,
vo vetre letmo kýve sa,
praská život i drevo hýbe sa.

Chudučký kráľ na tróne,
chudobný i keď zlata má veľa
bláznivý sedliak smeje sa,
soli vo vrecku, bohatstvo zviera.

Hladný kráľ kľačí na zemi,
v tom sne kde sedliak rukou máva,
povstaňže blázon kráľ môj,
i chlieb so soľou mu dáva.

Za ruku

Na tmavej, zvlhnutej,
telíčko leží,
cítiť pach svieži,
rosičky rozliatej.

Má v tvári úsmev a
v ručičke lízatko.
Maminka presladko
na neho pozerá.

Kotúľa guličky,
nežne a pomaly,
už jej tu zostali,
iba tie ručičky.

Po líčku stekajú,
durí ich smiech,
a aj plač. Nech!
Viac jej ho nevezmú.

V tej ruke vlásky má
hlavičku neveľkú,
na perách spomienku,
na očiach už len tma.

Kľačí tam ustato,
vánok jej slasť nosí,
češe jej zmoknuto,
sčesané vlasy.

Nechá ho ležať tam,
v tvár jej ja pozerám.

Vidím ju zvysoka,
na tvári plač a krik,
neriekne slovíčka,
mlčí jak klavírnik.

Ustal dážď, sirény,
bezbranné telíčka,
spadly už opony,
končí sa básnička.

Za ruku mamička,
spomienku drží si.
V nebíčku malého,
hojdá v deň ktorýsi.

Vyletel vták hore nad oblaky

Sfúkne sviečku na stole,
zhasí ju prstami,
chvíľočku zadymí,
no potom zastaví.

Fúkne aj na stolík,
všetok prach rozvíri,
roznesie po svete,
vietor čo nekvíli.

Mal sny a nádeje,
chcieť lietať ako vták,
do sveta rozlievať,
oheň tak ako drak.

A mĺkvo si pozerá,
tváričku v zrkadle.

Dušu už nevlastní,
sama si polieta,
obklopený ľuďmi,
a v tvári samota.

Sníva sen o svete,
o svete bez ľudí,
tam stromy krásne sú,
a čas je pomalý.

Má hlavu v oblakoch,
prší mu na nohy,
jak motýľ lieta si,
s kvietkami hovorí.

Má hlavu v oblakoch,
nikomu nevadí,
s ničím zlým na mysli,
svet sa mu zastaví.

V iných krajoch je,
plný snov, nádejí,
truhla na kolesách,
zo sna ho prebudí.

Zabudol básničku,
nespieva pesničku.
Na tvári úsmev sa,
naveky zastaví.

Perinka

Kde v diaľke svietia svetielka
a do tmy šepká,
tam cítiť vzduch zďaľeka,
a klobáska krehká.

I padá tam prikrívka,
ponad kúdoľ dymu,
sladká a ľahká,
čo bôle miznú.

I šepká tá prikrívka
s deťmi sa hráva,
na lúkach, pasienkoch,
kde rástla tráva.

Valí sa kopcom,
chumáč malých detí,
kúsoček dreva,
a svet im letí.

Štyri labky stopy tvoria,
dolu celou dedinou,
za nimi dievčatko,
čo vonia malinou.

líčka jak maliny,
mrázikom štepené,
cencúlik v ručičke,
pre krásu stvorenej.

Z drevenej chatrče,
bielučký obláčik,
tam býva teplúčko,
na stole koláčik.

Klobásky v komôrke,
prasiatko v chlieviku.
dve oči na okne,
a mrázik v obloku.

Voňavučký stromček,
od dverí víta,
čajíček a medovník,
si srdce pýta.

Raz príde poštár,
pán Konvalinka,
štebocú lastovičky,
čo prišli zďaleka.

Shotgun

„Priaťeľ ti je blízko,
no nepriateľ ešte bližšie.“
E.Powell,
Cesta k samovražde,
strana prvá, veta druhá.

„Najvačší nepriateľ sa skrýva
kde ho najmenej čakáte.“
Julius Caesar, 75 p.n.l.

„Jediná cesta stať sa chytrejším
je hrať proti chytrejšiemu.“
Pravidlá šachu, 1883.

Ffffffff.
Znie ten zvuk.
Ffffffff.
Čítaš riadky,
kľudne mysli na čo chceš.
Snažíš sa pochopiť...
Ffffffff.
Fúkaš balón.
Rastú vlasy,
pení pivo.
Sypeš prášky,
rastú svaly.
Zháňaš, potrebuješ...
Ženy, peniaze...
Nafučané ego sa
vydáva...
Ahoj. Prebúdzaš sa s.
Sermus sa ti zdraví.
Dnes vyzeráme pekne.
Ffffffff.
Fúkaš balón,
fúkaš dovnútra.
Ženy autá peniaze.
Padáš do priekopy.
Nevšímaš si,
neznepokojuješ...
Poctivo nafúkané ego.
Utlmí pád....
Fffffffffffffffff.
Fučí.
Cez dieru osobnosti,
lepíš záplatu na záplatu.
Ffffff.

Letíš, k nebeskému peklu.
Olizuješ pozlátko z brány.
Medové fúzy.
V každej hre je jeden
porazený,
jeden víťaz.
Začal si si s múdrym
nepriateľom.

Vyhrať hru je o tom,
ako rýchlo rozpoznáš,
či si obeť.
Namotáš sa na cukrový
špagát šťastia.
Hodinky, prstene, peniaze...
Dnes vyzeráme pekne.
Ďakujem aj tebe to sekne.
Mám ťa v hrsti.

Poraziť nepriateľa
sa dá jednoducho.
Prijmeš ho aby si myslel
že každý jeden triumf spravil,
lebo je múdrejší ako ty.
Zabúdaš však. Nemyslíš.
Pridal si sa k davu.
Chradneš, chudneš.
Kolotoč s tebou točí,
vozíš sa na pozlátenom
poníku.
Vyšachuješ každého,
veď ti ide karta...

Moment.

„Priaťeľ ti je blízko,
no nepriateľ ešte bližšie.“
„Najväčší nepriateľ sa skrýva
kde ho najmenej čakáte.“
„Jediná cesta stať sa chytrejším
je hrať proti chytrejšiemu.“

Si otrok samého seba,
ale túto hru neprehráš.
Prehĺtaš studenú hlaveň
a nechávaš spúšť čas plynúť...

Slniečku Marike

Napíšem ti básničku,
keďže to mám v malíčku.
Nedonesiem hračky kvety,
prenechám to radšej pre tých,
čo nemajú štipku umu,
nalejú si radšej rumu,
kašlime my radšej na ne,
dám ti slová, vyberané.

Krásne nohy, švárna deva,
krásu môže rozdávať,
sčierňujú ťa? veď to neva,
pohľad môže zabíjať.

Ukrajinský temperament,
slniečko jej z tvári žiari,
mne dochádza atrament,
čarím úsmev na jej tvári.

Ľúbim svoju Maričku,
tak jej píšem básničku.
Keď ja ju mám v malíčku,
dám jej pusu na líčko.

Dvanásť päťdesiat

S rutinou si ráno
umývam zuby.
Nie že mi páchne z huby,
nie pre zdravie
len tak.
Zvykol som si.
Ešte pivo s borovičkou,
zvykol som si...
Nerozmýšľam, stačí že robím
učím sa aj neučím zároveň,
zvykol som si.

Tfuj!
Hambi sa! Mňa predsa učili,
inak, opačne.
Kaktus s mojím mozgom
umiera na púšti,
a ja si žijem
spokojne ďalej.
A darí sa mi.

Čierny havran letí k zemi,
mayday, mayday...
Stĺpec dymu stúpa
ako z komína,
no stúpa k zemi
nie ako má.

A rozmýšľam.
No nie nad vecami
ktoré mi chodia po rozume.
Myslím na nedeľný obed,
Mňam. Bude mäso.
Ďakujem, nemám záujem.
Nerozmýšľam,
netrápi ma to
aj keď ma to bolí.

I slovím slová
no nie moje.
Chutia mi, chutia iným.
Pravím...ticho.
Nepočúvam čo hovorím,
nechcem,
nechutím.
Ďakujem,
bude to 12,50 ,–

Chutne nechutný vlas

Padá vlas.
Pomaly s úľavou,
nehľadaj za tým nič.
Či?
Možno padá s rozpravou.
Možno padá ako iné vlasy,
s ťažkou hlavou
na zem.
Olovený záblesk si našiel
k nemu cestu.

Možno práve hurikán zmieta
kraj ako tvoju myseľ.
Padá syseľ, padá vlas.
A možno padá zas
a nehľadaj v tom
nič viac.
A nehľadaj ani vlas v polievke
keď si ťa nájde si tak sám.
Keď si sám,
si sám,
sám.

I môžeš skríknuť,
Aha, vlas!
Myslí na mňa niekto,
zas.
I nemyslíš na nič iné,
nič ťa netrápi,
len ten vlas.
Keď padá ako pierko na zem,
krása ti môže byť
utrpením.
Chutne nechutný vlas
v polievke,
ti je vyslobodením.
Máš na výber, zas,
raz.

Zrkadlo

Zamknem si srdce,
na zámok.
Choď preč!
Nepoviem ti nič!
Už nemáš na výber.
Kričím aj keď som ticho,
Rozmýšľam a spím,
spím a rozmýšľam.
Mal si šancu,
teraz krič!
...keď si ticho.
Až budeš mŕtvy budeš,
ticho.
Teraz si nič.

Potok lásky steká lícami,
črepiny už nedáš dokopy.
Zlepíš ale nedáš dokopy.
Ježiškovi napíš o nové srdce,
to moje nech
je ti tabu.

Tvár tvoja nech mi je plevom,
tvoj pohľad,
nech je od medúz.
Kričím od hrôzy.
Chcieť a zabudnúť sú
dva rôzne svety.
Nenos mi viac kvety,
ani básne neskladaj,
moje srdce viac už
nehľadaj.

Neželám ti smrť,
to nie,
lež dlhý život.
Nech si každý deň
sám so sebou.
A nech to ti je
utrpenie.

Ticho a tma

Ticho, tma nič.
Ani len to vákuum.
Už je pokoj.
Už je dobre.
Len dýchaj. Čo?
Moment,

Desať minút dozadu
ešťe ležím v posteli.
Nahý, čerstvo prebudený.
Chcem kričať, môžem,
len prečo?
Zaujíma sa o to niekto?
Skutočne?
Čierna vrana trýzni
posledné smeti chuti
k životu.
Zaprášený vlas,
Čutka z jablka,
len tichý krik dovnútra
preniká.

Skutočne studený sneh
okolia mrazí nádej.
Tú kocku ľadu,
zabudni!
Vstaň!
Nechcem...
Kôli ďalším útrapám?
Šťastie, už pre mňa
neznámu tvár
mĺkvo hľadám.
Nihilizmus,
antipatia a skepsa.
To je nádej čo mi ostala.
Bolesť je sladká, chutí,
lež ani tej niet.
Zabudni,
ako zabudol na teba svet.

Že nechceš? ...pomôžem.
Steká červený mok
po modrých pažiach.
Nie vo víne lež v krvi
omočiť jazyk.

Slastný pocit,
pripraviť o život
niekoho kto oň neprosil,
neprichádza.
Hnoj si
a v hnoj sa obrátiš!

Riekne slová nikým
nepočuté, nevyslovené.
Nepýta sa prečo ho
život trýzni, lež
prečo vzišiel.
Ako plod lásky?
Pche!
A čas plynie,
Tik tak...
Naposledy otvorí
oči a skríkne do
tmy: ...
Nič.

Hromada kostí padá
dva metre pod zem.
Mĺkvi ľudia s
nádhernými kyticami a
trénovanými neúsmevmi.
Nebyť mŕtvy,
zvracia.
Aj keď veril len v čiernu zubatú
má katolícky pohreb.
Lebo to tak „určite chcel“,
lebo ho majú zrazu
všetci radi.

Hnoj si
a v hnoj sa obrátiš!

Telefonát

Dotyk jesene prechádza
po teplej ruke leta.
Tak ako ty sa prechádzaš
listami zasneženou
pestrofarebnou, ba priam temperovou
cestou.

Dúhový plot z bratov topoľov,
už prezlieka letný šat,
i hádže veci na zem.
Nezazlievam mu to,
tak to robím ja, môj brat,
kopa ľudí,
kráčam ďalej, stále ďalej.

Telefonuje mi ďaťeľ:
že mu nejde elektrina,
že mu sneží do komína,
že už nechce...
ťuk, ťuk ťuk.
Nerozumiem mu
no prikyvujem,
i plným priehrštím
rozdávam úsmev.
Koberec pod nohami
ma podopiera v kroku,
nenechá slzu v oku,
nikdy viac.
Nerozmýšľam nad prechádzkou,
či mám doma chlieb a soľ,
voniam jeseň,
krásnu šou.
Už môžeš si ma hore vziať,
Pane.

Ja prídem sem na budúcu
jeseň zas,
aj keď z neba priletím,
sťaby krištáľový jas.

Postoj chvíľočku

Stoj!
Kričím, chvíľa kráča preč.
Chcem pozrieť ti do tváre,
nie na zadok civieť.

Stoj!
Kričím no stále
ide preč.
Nechce, nepočuje.
Kráča preč.
I stojíš na ulici
počúvaš sonáty hluku,
a hľadíš ako puk.

Zima jemne hreje
prsty na nohách.
No tebe nieje zima.
Sleduješ obzor s
vetrom opreteky.
No neplačeš,
nevzlykáš,
nechceš.
I nespravíš čo sa robí
v takých chvíľach.
Na chvíľu sa ti v tvári
dúha objaví,
i vykročíš vpred
aj keď hľadíš vzad.
Pozeráš na tie chvíle
pozeráš jej do tváre,
aj keď jej stále hľadíš
na zadok.

Na chvíľu sa ti
v hlave zapáli,
a ty riekneš:
Pre tie chvíle má zmysel,
Žiť.

Pavúčik

Záhrada plná detí,
deti plné záhrady.
Plná priehršť radosti,
žiadne starosti.
Teplunká voda ti masíruje
pätu, ty voniaš mätu
a necháš sa česať vetrom.
Štvoro rúk ťa berie
z totej pohody,
poďho do vody!
A aj keď kričíš,
nadávaš,
chuligán, uličník,
srdce ti hreje slniečko,
na tvári sťaby jabĺčko,
kreslí ti úsmev.
A nevadia ti zmočené vlasy,
a do gatí dá si
starý rým,
ja ti to vrátim.

Zapíjaš hudbu letnú,
a odrthneš lupeň kvetu.

Inokedy sa prechádzaš,
vo vôni lesa si
dušičku schovávaš.
V tôni chrobáčik,
vo vlasoch potôčik
a za hrste dve kvetín.
„Už letím“ kričí
jastrab z vtáčej
perspektívy.
Vonia leto.
Vonia ako lángoš so syrom,
ako voda s deťmi,
ako lúka kvetín.
Cítiš ju ako loptu na pláži,
ako motorku v garáži,
ako vietor vo vlasoch.
Nakreslím obrázok,
napíšem básničku.
Počkaj! ...len chvíľočku.

I zapíjaš hudbu letnú
a odtrhneš lupeň kvetu.

Pavúčik si snová
svoje leto,
hic ťa páli,
a ty si staviaš
kdesi na antarktíde
svoje snehuliaky.
Pomáhaš rastlinkám
v záhrade,
dávaš si vodu na ľade,
teplúčko s omáčkou.

I zapíjaš hudbu letnú
a odtrhneš lupeň kvetu.
Prvý list, od pána javora.
A v tom liste píše:
„Ach či krásne,
leto jasné.
No už to so mnou kníše,
už to teplo píše,
už ho tak moc nemám rád,
nuž, zhadzujem letný šat.“
a ja mu nezazlievam,
to augustové slnko.

Zapíjaš hudbu letnú,
a trháš lupeň kvetu,
z kalendára leta,
čo nad nami lieta.



Copyright© Stanke 2008
Voľby |